Abstract

V bohemistickej ako aj v slovakistickej tradícii je známe, že príčastie minulé činné (v češtine obyčajne „zpřídavnělý přechodník minulý“) typu odstúpivší, vybehnuvší je prevzatím z ruštiny z doby národného obrodenia. Procesmi, ktoré viedli k prevzatiu, sa doteraz zrejme nikto bližšie nezaoberal. V predchádzajúcich prácach sme zistili, že príčastie minulé činné sa dostalo do češtiny na konci druhého desaťročia 19. storočia. Uvedené je prvýkrát v „Pravidlách české řeči“ Františka Novotného z Luže (1818), v 20. a 30. rokoch už malo nezanedbateľnú frekvenciu. V tomto článku ukazujeme, že do slovenčiny sa dostalo príčastie minulé činné cez češtinu, a to prostredníctvom češtiny slovenských evanjelikov. Zatiaľ čo v bernolákovčine (Hollý, Palkovič) ho nenachádzame, vystupuje v češtine P. J. Šafárika, J. Kollára, ale i Ľ. Štúra. Keď v prostredí mladších evanjelikov v 40. rokoch začne vznikať štúrovčina, Štúr prenesie príčastie minulé činné aj do novovznikajúceho spisovného jazyka Slovákov, s explicitnou poznámkou, že „my [to] ťjež, ak sa nám lúbi, prijať muožeme“. Od tej doby má príčastie minulé činné svoje miesto v slovenčine, sice periférne síce a málo produktívne, ako ukázala Sokolová (2006), ale pevné, obdobne ako v češtine.